Táto správa sa vám pravdepodobne zobrazuje, lebo používate starú verziu prehliadača Internet Explorer. Použite prosím verziu 9 a vyššie. Prípadne iný prehliadač (Firefox, Chrome, Opera). Ďakujeme za pochopenie.

Posledný reprezentačný gól

Úspešný slovenský hokejbalista po zisku zlatého hetriku ukončil reprezentačnú kariéru. Michal Hrivnák pre hokejbal.sk porozprával svoj hokejbalový príbeh.


Veľa ľudí sa ma ten gól neskôr pýtalo. Uvedomoval som si, kde stojím, preto som ani nemieril na kanadskú bránku a vedel som, že ak to vystrelím rovno, tak to pôjde do bránky.

Keby som sa trafil niekde k tyčke, asi by o tom nik nedebatoval. Trafil som to však presne do stredu. Jasné, mal som kus šťastia, ale to praje odvážnemu.

Dovtedy som gól vo finále majstrovstiev sveta nedal. V St. John´s, v roku 2013, som sa vo štvrťfinále s Amerikou zranil a zvyšok šampionátu som sledoval len ako divák. Pôvodne som chcel s reprezentáciou skončiť už po tých majstrovstvách, toto však bolo pre mňa ďalšou motiváciou. Bol som síce majster sveta, ale nehral som víťazné finále.

Vyšlo to o dva roky v Zugu. Pardubice mali priniesť zavŕšenie zlatého hetriku, ale zaujímavé je, že my hráči sme sa o tom pred turnajom nerozprávali. Aj to bol podľa mňa jeden z dôvodov nášho víťazstva.

Tréneri nehovorili o tom, že ideme získať hetrik. Ani my nie. Iste, chceli sme uspieť, chceli sme doniesť medailu a potvrdiť, že slovenský hokejbal je stále výborný. Ale nikdy sme sa k tomu nestavali tak, že ideme do Českej republiky jednoznačne vyhrať.

Trénerská dvojica Jozef Ďuris s Aurelom Naušom to dobre naladili a my sami sme si povedali, že pôjdeme od zápasu k zápasu. Jednoducho sme chceli hrať dobre. Tréner Jožko Ďuris prízvukoval, že si to ideme užiť, že máme mať z hokejbalu radosť.

Iste, keď sa stali chyby, nejaké slová padli, ale nebol na nás vyvíjaný tlak, že musíme za každú cenu vyhrať. Možno aj preto som v tej poslednej minúte finále nehodil loptičku niekde do rohu, ale trafil som to.

●●●

Myslím si, že kopec ľudí dnes nevie ani moje krstné meno. Poznajú ma ako Jimmyho. Tú prezývku som získal v 90-tych rokoch, keď k nám prišli hokejové kartičky. Jeden z brankárov sa volal Jim Hrivnak. V tom čase som hrával ľadový hokej a keď to zbadali moji spoluhráči, inak mi už nepovedali. Zo začiatku mi to prekážalo, dúfal som, že keď prejdem na strednú školu, zbavím sa toho. Ale napokon mi to ostalo a ja som si na tú prezývku zvykol.

Hokejbal som hral už ako malý chlapec. Odkedy si pamätám, skoro stále som mal v ruke hokejku a mastil vonku s loptičkou. Bol som taký blázon, že som si dokázal búchať o stenu aj päť hodín.

Hnevalo ma, keď som nemal s kým hrať. Býval som najskôr v Martine – na Ľadovni, potom sme sa presťahovali do Priekopy do rodinného domu. Tam už bolo aj nejaké ihrisko, síce stále na míle vzdialené od tých dnešných, ale aspoň tam bol hladký betón. Na ňom som si aspoň nezničil hokejku za tri dni.

Neskôr som začal hrávať hokej, no s hokejbalom som neprestal. Hral som aj miestnu ligu, najskôr mi však rodičia museli podpísať papier, aby som mohol hrávať so staršími chlapcami. Podmienka znela, že hráč musí mať minimálne pätnásť rokov. Ja som mal trinásť.

Z tých hráčov, s ktorými som na začiatku hrával, dnes už nehrá asi žiaden. Stále mám pocit, že kedysi bolo hokejbalistov viac. V Martine boli tri organizované ligy, kvalitatívne odstupňované. Teraz je toho akosi menej, z mojich rovesníkov sa hokejbalu venuje už len máloktorý. Len mňa to nejako dlho drží. Alebo držalo. Uvidíme.

●●●

Mal som asi pätnásť rokov, keď som v paneláku vopchal ruku do rozvodovej skrine a spálilo mi ju. Na dlhší čas som si musel dať od hokeja pauzu. Stalo sa to na začiatku prázdnin a mne sa zapáčilo, že nemusím chodiť trénovať. Spočiatku som bol doma, ale keď to už bolo lepšie, behal som po vonku a nemal som žiadne povinnosti. Prvý raz som mal voľné leto, prvý raz som si užil prázdniny.

,,Otec s trénerom sa dohodli, že budem opäť hrať. No zabudli sa opýtať mňa."

Povedal som si, že k hokeju sa už nevrátim. Bol som v tom kritickom období, na prelome medzi žiakmi a dorastom. Vravel som si, načo budem trénovať, veď aj tak sa možno nedostanem do zostavy. Mamine to vyhovovalo, nikdy nechcela, aby som hral hokej. Ako sa však ruka postupne liečila, prišiel k nám tréner a s otcom sa dohodli, že budem opäť hrať. No zabudli sa opýtať mňa. Chvíľu bolo doma dusno, otec nebol veľmi nadšený, ale k hokeju som sa už nevrátil.

●●●

Mojím úplne prvým tímom boli Čerešne Vrútky Dotiahli ma tam Ivan Kučerík s Ivanom Kašubom. To bola srdcovka, boli sme dobrá partia. Bolo to aj o hokejbale, aj o pivku, boli sme mladí chalani. Ostatní síce boli odo mňa o čosi starší, ale išlo mi to na ihrisku i mimo neho, tak som rýchlo zapadol.

S Čerešňami sme hrali v druhej najvyššej turčianskej lige, no už v úvodnej sezóne som hral aj prvú ligu za tím Citron. Hosťoval som, takže som mohol cez víkend hrať obe ligy. Prvá tunajšia liga mala vtedy naozaj vysokú úroveň, bol tam kopec hokejistov, polovica vtedajších mužstiev by podľa mňa dokázala konkurovať súčasným extraligovým tímom.

V osemnástich ma oslovil Aurel Nauš, či nechcem ísť hrať za ŠKB Marko Martin slovenskú extraligu. Do letnej prípravy nás zapojili troch nových, okrem mňa ešte Martina Lihana, ktorý je teraz vo Vrútkach a Dušana Hipíka. Ten s hokejbalom neskôr skončil, čo bola škoda, lebo bol výborný hráč.

Začala sezóna, odohral som však asi štyri zápasy a išiel som na vojnu. Samozrejme, zo začiatku som sa hokejbalu nemohol venovať, ale neskôr, keď prešli asi tri mesiace, ma začali púšťať na zápasy. Vojnu som absolvoval v Martine, keď už som sa tu ocitol, tak sa to podarilo vybaviť tak, aby som mohol chodiť na zápasy. Nie na všetky, ale veľa som ich počas vojny odohral.

●●●

Predtým, ako som odišiel do Nitry, som za Martin odohral desať sezón. Šesťkrát sme boli vo finále a nikdy sme ho nevyhrali. Neskutočne ma to štvalo. Jasné, nie vo všetkých sme boli lepší, ale minimálne v dvoch sme mali jasne navrch. Nikdy sme to však nedokázali dotiahnuť až do konca, akoby nás niečo zväzovalo. Zlomové momenty sme hrali v kŕči.

Napriek tomu na tie roky spomínam rád. Boli sme dobrá partia, to bol základný kameň úspechu. Veľa tomu obetoval najmä Peter Jurošek a má na tom asi podľa mňa najväčšiu zásluhu. V tomto období som si rozumel na ihrisku najmä s Marekom Plandorom. Aj keď, je úspechom, keď ste stále druhí?

Vo finále sme vždy prehrali s Bratislavčanmi, buď s Ružinovom alebo s Doprastavom. Spočiatku, keď som sa s tými chalanmi stretol v reprezentácii, nebolo to pre mňa najpríjemnejšie. Mali rôzne narážky, že sme zase skončili druhí a podobne. Ale človek sa s tým postupne naučí vyrovnať. Potom som to bral už len ako srandu.

No raz sa im to doberanie vypomstilo. Počas jednej sezóny sme síce prehrali finálovú sériu s Ružinovom, no kvalifikovali sme sa na Európsky pohár do švajčiarskeho Sierre. Prebojovali sme sa až do finále, v ktorom nás opäť čakal Ružinov. Na ten turnaj dal dokopy bratislavský výber, boli tam aj niektorí hráči Doprastavu, dve tretiny tímu tvorili reprezentanti.

Už pred stretnutím sa nám smiali, že zas budeme druhí, ani si len nepripúšťali, že by s nami mohli prehrať. Stalo sa. To víťazstvo ma potom veľmi hrialo, konečne sme im to natreli. Na Európsky pohár sme sa počas tých sezón prebojovali viac ráz a asi len dvakrát sme nedoniesli medailu, pričom v rokoch 2003 a 2006 sme ho vyhrali. V európskej konkurencii sme takmer vždy dokázali uspieť.

●●●

Za môj prestup do Nitry môže čiastočne Robo Kašša s Rikom Thronom. Chodili pravidelne na Stümpel Cup a akurát v to leto im z tímu vypadli nejakí hráči, tak zháňali nových. Zavolali ma a na tom turnaji sa to celé ukulo. Tam som sa prvýkrát stretol s myšlienkou, že je záujem vytvoriť tím a že chcú, aby mal aj nejakú tvár. Inú, ako bolo dovtedy zvykom.

Myšlienka sa mi zapáčila. Najväčšou motiváciou bol pre mňa titul. Chalani, ktorí so mnou vyhrali prvý titul v Nitre, vedia, aký som bol šťastný. Oslávil som to trikrát za dve noci, zaspal som s medailou v ruke, ani za nič som ju nechcel pustiť.

Ako to však v živote býva, bolo to niečo za niečo. Musel som aj niečo obetovať. V tom období som ešte pracoval na inej pozícii, robil som pomerne veľa nočné. Bol som NDT kontrolór, ktorý chodieval priamo do terénu.

Naša firma sa zaoberá skúšaním materiálu röntgenom a izotopmi, no a my sme nastupovali vtedy, keď ľudia vo výrobe či na stavbách už neboli a kontrolovali sme to, čo sa v priebehu dňa vytvorilo. Chodil som na týždňovky do Tlmáč, s manželkou Katkou sme sa videli v priemere asi dvadsať hodín cez víkend a išiel som zas na týždeň preč. Vozieval som ju so sebou aj na hokejbal, len aby sme boli spolu.

Neskôr sa to zmenilo, postupne som si zvýšil kvalifikáciu a prestal robiť klasického NDT kontrolóra. Potom to už bolo jednoduchšie, tá prvá sezóna v Nitre však bola pre mňa veľmi náročná.

●●●

V Nitre som sa cítil dobre, chémia v tíme fungovala. Sám neviem, ako sa im to podarilo, veď mužstvo bolo zložené z hráčov z rôznych miest. Nikdy som však nemal pocit, že by tam atmosféra bola nejako vyostrená. Samozrejme, drobné spory sa nájdu vždy a všade, ale my sme skutočne dobre vychádzali. Vedeli sme si zatrénovať aj zájsť spoločne na pivo, skĺbila sa partia domácich a cezpoľných hokejbalistov. Možno to vyznie ako klišé, ale naozaj sme boli ako jedna veľká rodina.

,,V Nitre bol jasne stanovený cieľ - vyhrať ligu. A každý sa mu podriadil."

Niekedy nerobí dobrotu, keď sa na jednom mieste stretne toľko špičkových hráčov. V tíme potrebujete aj chalanov na čiernu robotu, do štvrtej lajny, nielen samých lídrov. V Nitre však bol jasne stanovený cieľ – vyhrať ligu. A každý sa mu podriadil. Hráči sa vo formáciách striedali, skúšali sa rôzne varianty. Raz potiahla prvá, inokedy druhá, potom zase tretia. Vôbec to nebolo o jednom hráčovi, bola to tímová práca.

Jednou z hlavných myšlienok bolo hrať na štyri útoky. Veľa ráz som prišiel domov a vôbec som nebol unavený. Mne osobne to nevyhovovalo, ale práve na základe tohto sme valcovali súperov. A tešili sme sa na zápas, všetci boli akoby „nadržaní“ hrať. Každý z nás si vážil chvíle na ihrisku.

●●●

Po treťom titule už sa u mňa objavila myšlienka, že stačí, že chcem ísť späť do Martina. Následne som to pomerne často omieľal a po piatom roku mi bolo jasné, že ma tam už nik neudrží. Vrátiť sa chcel aj Maťo Kollár, ktorý síce bol v Nitre kratšie, ale takisto chcel vyhrať majstrovský titul pre Martin.

Maťo síce neabsolvoval všetkých šesť finálových prehier, ale pri troch či štyroch určite bol. Pamätám si ho, keď začal hrať, prišiel k nám ako mladý talent, ešte s košíkom na prilbe. Bol chudý, taký pavúčik a obrovský šancokazič. Výborný hráč, ale strašne pálil šance.

Zvykol som si z neho robievať srandu. Hral som v prvom aj v treťom útoku a snažil som sa mu nahrávať, aby dal gól. A on, chudák, čím viac mal šancí, tým viac ich spálil. Ale hral naozaj dobre, už vtedy bol poctivý hráč.

Keď sme sa vrátili, o titule sme sa veľmi nerozprávali. Chceli sme sezónou prejsť potichu, postupne. Avšak, mužstvo sa posilnilo, prišli chalani z Ružomberka ako Slavo Javorka, Paťo Holbus a obrovská osobnosť v podobe Tomáša Starostu. Podarilo sa nám získať z Nitry aj Paťa Polca. Ten nám veľmi pomohol, s odstupom času ho môžem označiť za kľúčovú postavu toho titulu.

Prišiel aj Robo Kašša, s ktorým som hral v útoku. Robo predtým vlastne skončil s hokejbalom, ale ako každý hokejbalista, skončil – neskončil. Azda ani nepoznám hokejbalistu, ktorému by sa podarilo skončiť na prvý pokus. Aj jeho to znova vcuclo a odovzdal tímu kus srdca. Paťo bol lídrom na ihrisku, Robo zas v kabíne. Stmelil celý kolektív tými jeho srandičkami. Celú sezónu som odohral v tzv. kurenaris line, kde sme si hokejbal naozaj užívali.

●●●

Získať titul s Martinom bolo veľmi emotívne. Večer pred posledným, rozhodujúcim zápasom v Martine som premýšľal, že my to nakoniec asi naozaj dokážeme. Znova sa mi vybavilo, že toto už nemôžeme pokaziť.

Pre mňa osobne to bol super pocit, opäť som bol vnútorne veľmi šťastný. Pridaná hodnota oproti titulom v Nitre spočívala v tom, že sa to stalo doma, tam, kde som sa narodil a že sme to vyhrali pre všetkých ľudí v Martine. Lebo ako sme sa v play-off dostávali ďalej a ďalej, chodilo sa na nás pozerať čoraz viac ľudí. Vytvorili sa dobré podmienky, všetko do seba postupne zapadalo ako puzzle, podporovali nás aj priateľky či manželky. Vedel som, že ak toto prehráme, tak už naozaj budeme babráci.

Kľúčové bolo, že sme viacerí už vedeli, ako sa vo finále správať. Už sme si mohli veriť, mali sme tie zlaté skúsenosti. S Robom Kaššom sme teda aj takýmto spôsobom pomohli mužstvu, chalani vycítili, že si veríme a pridali sa. Maťo Kollár detto. Ten sa stal lídrom kabíny, najmä, čo sa týka motivácie. Kollo je v tomto smere skutočne výnimočný a to, čo na ihrisku predvádzal trojzáprah Wagner - Kollár - Bielený, bolo ako z čias legendárnej Zbornej komandy. Úlohy kapitána sa zhostil naozaj výborne.

Prvý titul s Nitrou a ten s Martinom si vážim rovnako. Ten martinský som však slávil v okruhu ľudí, ktorí nás chodili podporovať aj predtým, počas sezón, keď sme prehrávali jedno finále za druhým. O to krajšie bolo konečne ho získať.

●●●

Prvý zápas za Slovensko som odohral v českom Moste. Bola to nejaká príprava a bolo nás tam veľmi veľa, asi 35 hráčov. Zdá sa mi, že to bol dvojzápas, výsledok si však už nepamätám, rovnako ani to, či som dal vtedy gól. Jazdili sme tam veľmi často, až neskôr sme začali chodiť do Plzne. Ja osobne som tam bol asi šesťkrát a som si istý, že práve v tomto meste som dal svoj prvý reprezentačný gól.

Mal som vtedy 21 rokov. Stal som sa najmladším seniorským reprezentantom, dovtedy nik mladší v reprezentácii nenastúpil. Až o pár rokov neskôr ma prekonal Paľo Slovák, dovtedy bol však vekový priemer reprezentácie o čosi vyšší.

,,Kanaďania hrali hokejbal s ľahkosťou, rozmýšľali pri tom a hlavne, boli rýchli. Od nás či od Čechov boli o triedu lepší, nemali sme na nich."

Do detailu si však pamätám svoje prvé majstrovstvá sveta. Písal sa rok 2003, hralo sa vo Švajčiarsku, v Sierre, na zimnom štadióne. Tam som po prvý raz videl ten hokejbal inak, v organizovanej forme. Keď to dnes, s odstupom času, porovnám s tým, čo som zažil v Bratislave, v Pardubiciach či v Zugu, je to neporovnateľné. Ale už vtedy to začalo získavať iný nádych.

Až vtedy som pochopil, že svetový hokejbal je niekde úplne inde. Že ak chce človek na tejto úrovni uspieť, musí pre to urobiť viac. V roku 2003 vyhrala Kanada, bola to jej éra. Mala v zostave aj hokejistov, celý tím však hral geniálne. Hrali hokejbal s ľahkosťou, rozmýšľali pri tom a hlavne, boli rýchli. Od nás či od Čechov boli o triedu lepší, nemali sme na nich.

Mne sa tam však celkom darilo. Bol som najmladší v mužstve a zbieral som pomerne dosť bodov. Vtedy bola dohoda, že najproduktívnejší hráč tímu bude nosiť dres od sponzora, Lee Cooper. Bol som hrdý, že v ňom hrám práve ja. Zároveň som sa dostal aj do All Stars tímu. Bolo to jediný raz, keď som sa na majstrovstvách sveta dostal do All Stars, ako mladý chalan.

●●●

Aj v minulosti sme mali dobre vyskladané reprezentačné tímy, vždy to však stroskotalo na nejakých detailoch. Najbližšie sme k titulu boli v roku 2009 v Plzni. Prehrali sme s Čechmi v semifinále, no som presvedčený, že ten zápas sme mali vyhrať my. Napokon sme skončili tretí. Ale asi to tak malo byť, možno by sme inak tento rok nevyhrali v Pardubiciach. Vtedy sa to šťastie po našich chybičkách priklonilo na ich stranu, teraz zase na našu.

Všetky tri tituly z posledných rokov majú jedného výrazného spoločného menovateľa a tým je trénerská dvojica. Jozef Ďuris s Aurelom Naušom priniesli iný pohľad na hokejbal, dali šancu novým, mladým hráčom. Možno vtedy riskovali, ale verili hráčom, ktorých vybrali a oni im tú dôveru oplatili.

Na začiatku sezóny 2016/2017 som o šampionáte v Pardubiciach ani len nepremýšľal. V extralige sa mi však akosi darilo. Postupne mi to začalo vŕtať v hlave a zistil som, že ak budem trénovať ešte viac, mohol by som dobre zahrať. Miestenka na majstrovstvá sveta pôvodne nebola mojou motiváciou, ako sa však blížili, dostal som chrobáka do hlavy.

Vedel som, že šampionát v Českej republike bude na úrovni, že latka sa zas posunie o čosi vyššie. A chcel som to zažiť. Aj keby som nebol v nominácii, určite by sme sa tam s manželkou vybrali, šli by sme chalanov podporiť minimálne na vyraďovacie zápasy. Nechcel som si to nechať ujsť a napokon som ešte aj hral.

●●●

Po návrate z Pardubíc sme sa cez leto vybrali s manželkou na dovolenku. Vrátil som sa s roztrhanými väzmi v pravej ruke. Aj toto zranenie je následkom obrovského množstva hodín strávených na ihrisku. Zdravie je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol ukončiť reprezentačnú kariéru.

Chcem sa viac venovať Katke. Prežila toho so mnou veľa, veľa mi aj tolerovala. Azda budem mať viac času i na obľúbené rybárčenie i playstation. Na ryby chodíme s dobrou partiou, často vezmem aj manželku a úplne si vyčistím hlavu. Nemyslím na prácu či hokejbal, len relaxujem. Kvôli hokejbalu som trošku zanedbal aj turistiku, postupne sa však aj k tomuto krásnemu aktívnemu relaxu vraciam.

Navyše, v reprezentácii treba nechať priestor mladším. Vôbec sa nebojím toho, že by ma nemal kto nahradiť. Je tu kopec výborných hráčov, ktorí aj keby hrali v Pardubiciach, podľa mňa by sa nestratili. Po celom Slovensku máme kvantum mladých, šikovných hokejbalistov. A objavujú sa každý rok, neviem, kde sa berú, ale stále ich máme.

O dva roky budem sedieť na tribúne a povzbudzovať našich. Možno mi bude chýbať ten adrenalín, no myslím, že si ho užijem dosť aj ako divák. Som taká povaha, že keď hrá Slovensko, chcem, aby vyhralo, aj keby to bola súťaž v mikáde.

Na slovenských hokejbalistov, podobne ako na Čechov tento rok, bude vytváraný tlak. Či už úmyselne alebo nie, už len tí ľudia, ktorí sa prídu pozrieť, ho vytvoria. Celú sezónu hráš len našu ligu a zrazu reprezentuješ Slovensko a sledujú ťa krajania, očakávajú víťazstvo. Máš pocit, že doma musíš vyhrať a to ti zväzuje ruky.

,,Nech chlapci hrajú dobre, nech sa podarí získať medailu a nech sú všetci spokojní."

Podľa mňa to však treba dať do takej polohy, aby ľudia neočakávali, že sa ide štvrtýkrát vyhrať. Pretože presne také to zrejme bude, všetci tí, ktorí prídu na štadión, budú chcieť vidieť Slovákov, trojnásobných majstrov sveta v rade, vyhrať. Majstrovstvá sveta sú však vyrovnané, z okruhu šiestich krajín môže jedna poskladať také mužstvo, že ho neporazí nik. Nech teda chlapci hrajú dobre, nech sa podarí získať medailu a nech sú všetci spokojní.

Pred tým, ako som si zranil ruku, som mal plán, že na jeseň síce extraligu hrať nebudem, ale cez zimu začnem trénovať a na jar nastúpim. Ale teraz, po tom zranení... neviem. Lekár mi povedal, že mi naozaj neodporúča vrátiť sa k hokejbalu. Hovoril mi to síce aj predtým, pri predošlých zraneniach, ale tentoraz znel akosi naliehavejšie. Alebo ja som ho začal viac vnímať. 

●●●

Svoj posledný gól na pôde majstrovstiev sveta som dal v záverečnej minúte finálového zápasu proti Kanade. Pozrel som sa na manželku, doteraz však neviem, prečo som sa zatváril tak, ako som sa zatváril. Vnútri som cítil obrovskú radosť, no navonok to bol jeden z tých momentov, keď niečo urobíte, ale neskôr neviete vysvetliť, prečo ste to spravili.

Nechcel som, aby si ma ľudia pamätali tak, že som bol niekde navyše. Možno už ani v Pardubiciach som nemal byť, ktovie. Možno by tie dva góly vo finále dal niekto iný. Ale viem, že na ten šampionát som sa poctivo pripravoval a snažil som sa byť platnou súčasťou tímu. A viem, že bol pre mňa posledný.

Michal Jimmy Hrivnák

Text vznikol po rozhovore redaktorky Dominiky Mariňákovej s Michalom Hrivnákom. Michal Hrivnák je niekdajším slovenským reprezentantom, trojnásobným svetovým šampiónom, šesťnásobným víťazom Slovenskej hokejbalovej extraligy seniorov a majiteľom kompletných medailových zbierok z majstrovstiev sveta aj najvyššej slovenskej súťaže. V aktuálnom ročníku HEL zatiaľ pre zranenie ruky nenastúpil.

Foto: Ján Csillag, René Lazový, Ľudovít Lettrich, archív M.H.


Najčítanejšie články

Najhorúcejšie diskusie

Bleskovky

Babiar bude Skalici chýbať tri mesiace

Obranca Hokejmarketu Skalice Roman Babiar utrpel v zápase 21. kola na ihrisku Jokeritu Petržalka zlomeninu lopatkovej a kľúčnej kosti a natrhnutie svalu. Liečenie by malo trvať zhruba štvrť roka. Zranenie si privodil po tvrdom náraze na mantinel po súboji s jedným z domácich hráčov.
25.3.2017 16:52 - Michal Runák

Na MS v Pardubiciach desať tímov v A-kategórii

Na svetovom šampionáte v Pardubiciach sa v A-kategórii predstaví desať tímov. Okrem Slovákov a domácej Českej republiky to sú Kanada, USA, Taliansko, Grécko, Fínsko, India, Švajčiarsko a Portugalsko. Obsadenie tímov v B-kategórii bude známe neskôr.
24.1.2017 17:17 - Michal Runák / ISBHF

Pätnáste kolo ponúkne len štyri zápasy

Posledné jesené kolo HEL bude ochudobnené o dva zápasy, stretnutia Jokerit-P.Bystrica a Pruské-Ružinov sa odohrajú až v roku 2017.
8.12.2016 13:17 - Michal Runák / Hokejbal.sk

Grékov povedie na MS Paul Barbas

HBHA vymenovala dlhoročného bývalého reprezentanta Paula Barbasa za trénera národného družstva Grécka, ktoré sa zúčastní ISBHF Majstrovstiev sveta v hokejbale v dňoch od 1. do 10. júna 2017 v Pardubiciach v Českej republike.
11.10.2016 09:17 - ISBHF / ISBHF

Šlachtič neuspel s odvolaním

Obranca Kežmarku Oskar Šlachtič neuspel s odvolaním o premene nepodmienečného trestu na podmienečný. DK mu pozastavila činnosť po vlaňajšom semifinálovom zápase Kežmarok - Martin. Šlachtičovi tak do konca päťzápasového trestu zostáva odsedieť ešte jeden duel.
26.9.2016 10:19 - Michal Runák / Michal Runák

Kolínek za Patinkom do Sudoměříc

Juraj Kolínek je po Michalovi Patinkovi druhým hráčom Hokejmarketu Skalica, ktorý opustil mužstvo a dohodol sa na pôsobení s českým extraligistom SK Sudoměřice. Dohodol sa na pôsobení do konca aktuálnej sezóny.
22.9.2016 19:33 - Michal Runák / Michal Runák

Zmena názvu švajčiarskej asociácie

Na valnom zhromaždení zástupcov hokejkbalového zväzu vo Švajčiarsku bolo rozhodnuté zmeniť názov Švajčiarskej federácie zo Swiss Streethockey Association na Swiss Streethockey.
13.9.2016 07:47 - Michal Runák / Michal Runák

Zvolenčanky obhájili prvenstvo

Zvolenské hokejbalistky triumfovali cez víkend 27. augusta na hokejbalovom turnaji v Českej Třebovej. Vo finále si poradili s domácim výberom po výsledku 2:1.
30.8.2016 09:51 - Michal Runák / Michal Runák

Hradec Králové aj s Mitrom zostáva v Extralige

Hokejbalisti Hradca Králové si udržali extraligovú príslušnosť aj v sezóne 2016/17. V baráži si poradili 2:0 na zápasy s tímom Rondo Teplice.
1.7.2016 07:54 - Michal Runák

Josef Kozel už nie je preddsedom ČMSHb

Prezident česko-moravského zväzu hokejbalu Josef Kozel podal demisiu. Dôvodom bolo narušenie integrity zväzového prostredia.
1.7.2016 07:49 - Michal Runák

Archív krátkych správ »
Offensive výrobca dresov, oblečenia a suvenírov
 

Dotácia a jej vyúčtovanie:

Rok 2017: 315 700 €

Mediálni partneri

Partneri